Tisíce rokov sa pivo varilo z akéhokoľvek lokálne dostupného zrna, najčastejšie z prominentného jačmeňa s prídavkom iných obilnín pestovaných v regióne. V oblasti dnešného Bavorska boli týmito obilninami raž a pšenica. S nástupom feudalizmu v stredoveku sa využitie jednotlivých plodín rozdelilo. Jačmeň, nevhodný na pečenie chleba sa tak začal využívať výlučne na výrobu piva; raž, odolnejšia a výnosnejšia, sa stala nosnou pekárenskou obilninou a pšenica, považovaná za najdelikátnejší druh zrna, našla využitie v pive a chlebe vyšších spoločenských vrstiev. Na rozdiel od pšeničného piva — Weizenbieru – tak ražné pivo Roggenbier v 15. storočí vyhynulo. Znovuzrodilo sa až v roku 1988, teda po približne po 1 tisícročí v Bavorsku. Vďaka použitým kvasniciam v ňom cítiť zrelé banány a klinčeky podobne ako vo Weizene, tmavšie mníchovské slady sú donorom hutného, sýteho tela typického pre Bock a zakončenie je typicky ražné — suché, zemité a obilné.

For thousands of years, beer has been brewed from whatever available grain, mostly from prominent barley with the addition of other regional cereals. In presentday Bavaria it had been rye and wheat. With the advent of medieval feudalism, the exploitation of individual crops was split. Barley, not suitable for bread baking, has begin to be used exclusively for brewing, rye, more durable and profitable, became central for baking and wheat, considered the most delicate grain, found its use in the beer and bread of high society. Thus the rye beer of Roggenbier, in contrast to Wcizenbicr, died out in the 15th century. It has only been reborn in 1988, approximately half a millennium later in Bavaria. Thanks to the yeast used, one can sense bananas and cloves, just as in Weizenbier, darker Munich malts are donors of a robust, rich body typical for Bock and the finish is typical for rye – dry, earthy and grainy.